#m.t. x1

 Stereotyp

Nikdy nedovoľte aby sa ľudia na ktorých vám záleží stali stereotypmi. Neuvedomíte si to a stratíte ich.

#m.t. x

Vytvárame si ilúzie. Stále a bez prestávky. Ilúzie o svete v ktorom žijeme, o ľuďoch ktorí v ňom žijú, o sebe... Vytvárame tak papierové mestá s papierovými ľuďmi.  Nikto nás nepozná a čo je najhoršie, nepoznáme ani sami seba. Zostáva len naše papierové Ja, ktoré je zložené z ilúzií, ilúzií ktoré sme vytvorili my a ľudia okolo nás. Zabúdame kto sme, čo dokážeme a čo chceme. Plávame s prúdom, pretože nás učili, že je to správne, že byť odlišným je zlé. Máš rád inú hudbu, štýl, a hneď si divný. To večné škatuľkovanie a žiarlivosť ma už unavuje. Naozaj musíme byť takí povrchní? Každý nás vidí inak, jeden ako dokonalý príklad, ďalší ako povrchnú beštiu, iný zas ako flákača, ďalší ako kockáča... Nikto nás nepozná, ak nepoznáme sami seba. Všetci vidia len to naše papierové Ja ktoré im práve ukazujeme, ktoré hráme a ani o tom nemusíme vedieť.
Sú však ľudia, ktorí to všetko hrajú. Vedia kto sú, čo chcú a čo dokážu, musia sa však skrývať za umelo vytvorené papierové Ja. Ostatní by ich inak označili za čudákov a rýchlo vypoklonkovali zo svojej spoločnosti. Tu je ďalší dôkaz že nikoho nepoznáme a nikto nepozná nás. Možno, však raz stretnete osobu, ktorej dovolíte spoznať vaše skutočné Ja. Pri ktorej odlepíte to papierové a odhalíte vašu pravú osôbku, skrčenú a ustráchanú z odhalenia.
Je smutné, že je takto premrhaných veľa talentov. Nemusíme ani vedieť, aký poklad vedľa nás práve sedí. Skúste si niekedy sadnúť a skutočne počúvať. Odhodiť predsudky a dívať sa na svet otvorenými očami. Možno poznanie zabolí, no stále je to lepšie, ako byť upnutý na ilúziu. Pretože ak raz papierové mestá a papieroví ľudia padnú, trpieť budú tí, ktorí ich odhalili prineskoro.

#m.t. 9.

Zabudnutia sa bojíme všetci. Niekto toho, že na nich zabudne svet a niektorí, že na nich zabudnú ľudia na ktorých mu záleží. No zostáva nám len viera v to, že niečo také nedopustia.

#m.t. 8.

Opäť je mi z dnešného sveta smutno. Ľudia sú malicherní, pokriteckí, povrchní a o falošnosti radšej pomlčím. To by sme tu totiž boli do večera. Naše životy sa dajú prirovnať k rieke a drobným kamienkom. Určite si to pamätáte, hádzanie kamienkov do riek alebo jazier. Skúste si to teraz na chvíľočku predstaviť. Stojíte na brehu mohutnej rieky. Jej prúd so sebou všetko strháva. V dlani držíte drobný okruhliak. Napriahnete sa dozadu a prudko rukou vymrštíte do vzduchu. Kamienok preletí vzduchom a v okamihu sa stráca pod hladinou. Čo sa teraz s ním deje? Zasekol sa niekde alebo pláva s prúdom? Je to jedno. Ani keby sme do tej rieky hodili ďalších tisíc kameňov, nič sa nezmení. Rieka ich proste strhne so sebou a nestará sa, či bol ten kameň zlatý,strieborný, alebo či to bol diamant. A teraz, rieku si predstavme ako tento svet alebo život všeobecne, tie kamienky predstavujú nás alebo naše problémy. Teraz si možno uvedomujete, aké sú nepodstatné. Myslíme si, že bez nás sa zrúti svet. Život je však príliš krátky na to aby sme sa trápili nad zbytočnosťami. Viem, že to nie je vždy ľahké, no treba sa aspoň pokúsiť brať to všetko s aspoň malým nadhľadom.

#m.t. 7.

Výsosti chladné, skamenené.

Nepoznajú lásku, oči tmou zakalené.

Nechcú ma pustiť, podvoliť sa láske.

Dovolia to, až keď svetlo moje hasne.

Držia ma v klietke bez slobody,

necítia voči mne ani kúsok viny.

Myšlienky ostatných sú mojou klietkou,

a ja sedím na dne, s nádejou malinkou.

No počujem zvuk, pošepky kráča.

A ja opäť chcem byť voľné vtáča.

Nasledujem nádej malú,

a zväčšujem sa pomaly, po kroku.

Z drobnej cely vyrástla som.

Je vo mne oheň, no nezhorím v ňom.

Stala som sa neskrotnou, 

no stále blúdim vlastným snom.

#m.t. 6.

Mesiac a slnko. Milujú sa, hoci sa nikdy nevideli. Slnko dáva mesiacu život, rovnako ako mesiac slnko ochladzuje. Vedia, že sa nikdy nestretnú, no predsa navždy putujú za tým druhým. Prečo? Pretože ich nádej nikdy neumiera. Nepoznajú sa, no obaja vedia ako dokonalý pre seba sú. Večný boj, ktorý nikdy nevyhrajú, no i tak bojujú. Veď predsa, možno raz... Šepkajú im hviezdy. Pravej lásky sa vzdať nemôžeš, práva láska nemá šťastný koniec. Pretože pravá láska nikdy nekončí. Budú spolu navždy putovať. Sú pri sebe tak blízko, no predsa tak ďaleko. "Je to skúška?' Pýtajú sa, no navždy zostanú bez odpovede. Sú oddelený večnou temnotou vesmíru, ktorý osvetľujú len tý dvaja. Boja sa vyjsť na cestu za tým druhým? Aké obete by takáto cesta priniesla? Ako by sa takýto príbeh skončil? To nezistíme. Pretože aby sa tento príbeh mohol skončiť, musel by najprv začať.

#m.t. 5.

Sklamanie sa vtiera do srdca cez kľúčovú dierku. Pomaly pozoruje, skrýva sa a čaká na príležitosť. Nevidieť ho. Sme k nemu slepí a hluchí. No už sa neskrýva, veselo si cupitá, opúšťa zákutia srdca a vyberá sa priamo do jeho stredu. Začína divo vymetať lásku a nádej. Pohlcuje šťastie, živí sa ním. Ich posledné zbytky jednoducho vyhodí von cez tú kľúčovú dierku ktorou prišiel. Na ich miesto teraz zvoláva svojich obvyklých spoločníkov. Beznádej, hnev a strach. Divo sadia svoje semienka a tak namiesto krásnych červených tulipánov, je srdce pokryté čiernymi ostnatými kríkmi a lupeňmi zhorených okvetných lístkov ruží. Rozkvitnutá záhrada sa zmenila na mŕtvu. 

#m.t. 4.

Aké ľahké je zaľúbiť sa do predstavy, myšlienky.

Aké je len ľahké, poddať sa jej, kým je vábna.

Kým je ľahké uchopiť ju.

Myšlienka, túžba, na počiatku nevinná,

zmenila sa, odkvitla, stmavla. 

Svár pochybností, nevery, ju do svojej kliece uchopil 

a vzdať sa jej odmieta. 

"Vzdáš sa jej? Človek bezbranný?" pýta sa.

Vzdať sa? 

Vzdať sa svojich snov, predstáv a túžob? 

To je ako vzdať sa radosti, života.

Azda nie je život bez nich, len skalisko utrpenia? 

#m.t. 3.

Kniha je ako svet. Kto číta len jednu stranu, zostáva len na jednom meste. 

#m.t. 2.

Raz sa ma niekto spýtal akú otázku by som položila ak by som vedela že odpoveď bude pravdivá. A ja som jednoducho odpovedala, že mojou otázkou by boli na prvý pohľad celkom obyčajné slová. "Čo je skutočné a čo si ľudia vymysleli?" Nad touto otázkou by sa dalo polemizovať dlho a odpoveď by sme nedostali. Čo je skutočné a čo "vytvorené" (nazvime si to ako chceme) je len na nás. Časom, možno odpoveď na niektoré otázky dostaneme. No niektoré, zostanú nezodpovedané až do našej smrti.

#m.t. 1

Čoho je plný náš svet?
Šťastia, nádeje, lásky alebo radosti?
Alebo z neustále upadania do depresií, agresie, nenávisti...
Človek sa už dávno prestal pozerať na svet jedným okom cez ružové okuliare. Ten pohľad sa nazýval "realizmus". Spôsob pozerania sa na svet taký aký je, no nebrať ho príliš tragicky. Dnešný realista je vlastne half pesimista a half optimista (v mojom prípade s riadnou dávkou sarkazmu a irónie.)
Pesimisti sú buď ľudia ktorí si myslia, že sú bez duše, alebo tí, ktorí sa hrajú na to, že žiadnu nemajú. Ten prvý prípad sú zdeprimovaní bývalí realisti, ktorým však spoločnosť vypichla to jedno oko, ktoré sa pozeralo na svet ružovými okuliarmi. Teda, zostalo mu už iba to jedno, čiernobiele. A človek, chudák, zrazu stratil chuť farbiť tento svet humorom. Strata humoru - strata dýchania - strata osobnosti. No ten druhý prípad je hádam ešte horší. Tvoria ho poväčšinou násť ročné detičky ktoré trpia nedostatkom pozornosti od rodičov a potom si to kompenzujú tak, že musí byť pozornosť sveta obrátená na nich. Keby to bolo upútavanie nejakým talentom, alebo aspoň písanie nejakých dobrých depresívnych básničiek... Nič nepoviem. No oni sa ju snažia získať napríklad tým, že sa poškriabu na predlaktí nehygienickým a nevydenzifikovaným kružidlom a behajú po svete s vyhrnutým rukávom, zasvineným od tých pár kvapiek krvi. No skvelé... Mamka bude musieť znova prať. Myslia si, že akí sú zaujímaví zo svojím zúfalstvom. Upútať pozornosť je ich posvätným cieľom, a je im jedno, ako ho dosiahnu. Hlavne, nech si ich ľudia zapamätajú a ľutujú čo najviac. 
Piť, fajčiť, fetovať, ... "To je to pravé." Počuť často o z úst maloletých. Zarážajúce je, že deti v minulom storočí si ani neboli isté, kade sa deti rodia. A tak, s naším svetom...