#m.t. 7.

Výsosti chladné, skamenené.

Nepoznajú lásku, oči tmou zakalené.

Nechcú ma pustiť, podvoliť sa láske.

Dovolia to, až keď svetlo moje hasne.

Držia ma v klietke bez slobody,

necítia voči mne ani kúsok viny.

Myšlienky ostatných sú mojou klietkou,

a ja sedím na dne, s nádejou malinkou.

No počujem zvuk, pošepky kráča.

A ja opäť chcem byť voľné vtáča.

Nasledujem nádej malú,

a zväčšujem sa pomaly, po kroku.

Z drobnej cely vyrástla som.

Je vo mne oheň, no nezhorím v ňom.

Stala som sa neskrotnou, 

no stále blúdim vlastným snom.

#m.t. 6.

Mesiac a slnko. Milujú sa, hoci sa nikdy nevideli. Slnko dáva mesiacu život, rovnako ako mesiac slnko ochladzuje. Vedia, že sa nikdy nestretnú, no predsa navždy putujú za tým druhým. Prečo? Pretože ich nádej nikdy neumiera. Nepoznajú sa, no obaja vedia ako dokonalý pre seba sú. Večný boj, ktorý nikdy nevyhrajú, no i tak bojujú. Veď predsa, možno raz... Šepkajú im hviezdy. Pravej lásky sa vzdať nemôžeš, práva láska nemá šťastný koniec. Pretože pravá láska nikdy nekončí. Budú spolu navždy putovať. Sú pri sebe tak blízko, no predsa tak ďaleko. "Je to skúška?' Pýtajú sa, no navždy zostanú bez odpovede. Sú oddelený večnou temnotou vesmíru, ktorý osvetľujú len tý dvaja. Boja sa vyjsť na cestu za tým druhým? Aké obete by takáto cesta priniesla? Ako by sa takýto príbeh skončil? To nezistíme. Pretože aby sa tento príbeh mohol skončiť, musel by najprv začať.

#m.t. 5.

Sklamanie sa vtiera do srdca cez kľúčovú dierku. Pomaly pozoruje, skrýva sa a čaká na príležitosť. Nevidieť ho. Sme k nemu slepí a hluchí. No už sa neskrýva, veselo si cupitá, opúšťa zákutia srdca a vyberá sa priamo do jeho stredu. Začína divo vymetať lásku a nádej. Pohlcuje šťastie, živí sa ním. Ich posledné zbytky jednoducho vyhodí von cez tú kľúčovú dierku ktorou prišiel. Na ich miesto teraz zvoláva svojich obvyklých spoločníkov. Beznádej, hnev a strach. Divo sadia svoje semienka a tak namiesto krásnych červených tulipánov, je srdce pokryté čiernymi ostnatými kríkmi a lupeňmi zhorených okvetných lístkov ruží. Rozkvitnutá záhrada sa zmenila na mŕtvu. 

#m.t. 4.

Aké ľahké je zaľúbiť sa do predstavy, myšlienky.

Aké je len ľahké, poddať sa jej, kým je vábna.

Kým je ľahké uchopiť ju.

Myšlienka, túžba, na počiatku nevinná,

zmenila sa, odkvitla, stmavla. 

Svár pochybností, nevery, ju do svojej kliece uchopil 

a vzdať sa jej odmieta. 

"Vzdáš sa jej? Človek bezbranný?" pýta sa.

Vzdať sa? 

Vzdať sa svojich snov, predstáv a túžob? 

To je ako vzdať sa radosti, života.

Azda nie je život bez nich, len skalisko utrpenia?